Zamyslenie po workshope

Podľa Atlasu rómskych komunít z roku 2013 na Slovensku v koncentrovaných osídleniach (segregované, separované osady, ulice alebo štvrte uprostred miest) žije 215 436 ľudí v 29 406 obydliach. Z týchto obydlí je 4 131 chatrčí, v ktorých býva 31 601 ľudí.  

Pretože náš model práce spočíva v dôslednom poznaní terénu, pod týmito číslami vidíme príbehy ľudí s väčšími či menšími ambíciami, živými či pochovanými snami, ktorým je dobre známy hlad. Strecha nad hlavou (a jej kvalita) patrí medzi najzákladnejšie ľudské potreby a výrazne určuje kvalitu života a možnosti na jej zvýšenie. Naša skúsenosť nás poúča, že chýbajúca strecha nad hlavou limituje záujem ľudí o vzdelanie a nedáva naň ani možnosť. 

Sme presvedčení, že vzhľadom na existujúcu a neustále sa zhoršujúcu  situáciu niet viac času a treba konať rázne a hneď. Napísalo sa už množstvo stratégií a koncepcií, ale ľudia v segregovaných osadách stále žijú v rovnakých podmienkach.

Pomôcť radikálne zmeniť túto situáciu a prejsť ku konkrétnym činom bolo zámerom nášho seminára Inovácie v sociálnom bývaní, ktorý sa konal na pôde Ministerstva financií SR 22.10.2014 a  pozvali sme naň zástupcov štátnych aj mimovládnych organiácií, venujúcich sa danej problematike.

Našim cieľom bolo podeliť sa o výsledky a skúsenosti, ktoré sme získali pri realizovaní projektu Budujeme nádej a prediskutovať, ako by sa náš efektívny model svojpomocnej výstavby rodinných domov, financovaných z vlastných úspor klientov a mikropôžičky, mohol stať súčasťou štátnych sociálnych politík.

Potešilo nás, že v mnohých bodoch nachádzame so zástupcami štátnej správy, zodpovednej za prípravu plošných riešení, a legislatívy spoločnú reč. Či už ide o podporu legalizácie pozemkov, svojpomocnej výstavby rodinných domov, s ktorými počíta Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity v ďalšom programovom období, alebo o podporu mikrofinančných nástrojov (pôžičiek), pripravovaných Ministerstvom financií prostredníctvom Slovenského investičného holdingu a financovaných taktiež z prostriedkov štrukturálnych fondov.


Najväčšiu radosť nám však spôsobili slová zástupcu Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR o prvotných úvahách, smerujúcich k systematickej podpore modelu svojpomocnej výstavby z verejných zdrojov prostredníctvom doplnenia produktov Štátneho fondu rozvoja bývania o pôžičky zamerané na cieľovú skupinu, ktorá dnes nemá šancu získať finančné zdroje na svoj sen o lepšom bývaní. Sme na začiatku dlhej cesty, ale smer máme určite správny.

V  súvislosti s informáciou o príprave novej legislatívy z dielne Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR k príspevku na bývanie navrhujeme, aby sa príspevok na bývanie poskytoval  aj občanovi, ktorý v súčasnosti nespĺňa podmienky nároku (teda zatiaľ nie je vlastníkom bytu, rodinného domu, ani nájomcom bytu), ale aktívne sa snaží otázku bývania vyriešiť – napr. účelovo si sporí na vlastné bývanie. Výšku príspevku navrhujeme vo výške nasporenej sumy. Tento tzv. účelový príspevok na bývanie by sa vyplatil jednorázovo, po úspešnom ukončení sporenia, za stanovenia jednotnej doby sporenia pre sporiteľov.

Nadväzujúc na výstupy Sporiaceho programu, v rámci ktorého viac ako 600 klientov z nízkopríjmových rodín úspešne dlhodobo sporilo, odporúčame využívať na bonusy nástroje ako jednorázové dávky v hmotnej núdzi alebo sociálne pôžičky, poskytované obcou s cieľom investícií do bývania.

V diskusii sme taktiež pripomenuli dôležitosť toho, aby sa pôsobnosť sociálnej práce (prostredníctvom terénnej sociálnej práce, alebo novovznikajúcich komunitných centier) rozšírila i na činnosti, pri ktorých klient nadobudne kompetencie, vďaka ktorým sa uplatní na trhu práce. Jednou z možností, kde tieto zručnosti klient môže získať, je svojpomocná výstavba vlastného domu. Náš ďalší podnet: Aby sa svojpomocná práca dlhodobo nezamestnanej osoby pri výstavbe vlastného prvého nízkonákladového domu do osobného vlastníctva kategorizovala ako práca, kvalifikujúca na získanie aktivačného príspevku v rámci systému hmotnej núdze, čo jej vykonávateľovi prinesie efekt i v tom, že zo svojho staveniska nemusí odbiehať zametať ulice.

Sme presvedčení, že najdôležitejšia úloha čaká teraz štátne orgány, keďže občania, obce, tretí sektor a dokonca aj Brusel overili (a ocenili) inovatívne riešenie modelu Budujeme nádej. Inak   obyvatelia  rómskych osád  nikdy nebudú mať feder dživipen (lepší život). Z pohľadu udržateľného rozvoja prinesie skvalitnenie života Rómov efekt celej našej krajine. Stálo by  za to začať najprv riešiť situáciu tých, ktorí žijú v neskolaudovateľných príbytkoch – v 4131 chatrčiach. Vyrastá v nich minimálne pätnásť tisíc detí. Čo ich čaká?

Máme veľkú radosť, že vo viacerých ohľadoch nachádzame v najbližších plánoch štátnej sféry premietnutie skúseností z nášho projektu Budujeme nádej, čo pre nás predstavuje mimoriadny impulz do našej ďalšej práce.